Hello Beautiful- 9.diel

11. února 2012 v 21:54 | Petra |  Hello Beautiful
9.diel

SUE
Pracovala som vo svojej kancelárii, keď sa otvorili dvere. Samozrejme, že to bola Nikki, ona jediná na ne už neklope. "Do hodiny to nejak prerobíš."hodila mi na stôl môj návrh na titulnú stránku.
"Nie."odpovedala som stručne a ďalej hľadela na počítač. "Povedala som, že to prepracuješ a žiadne námietky."povedala pevným hlasom a ja som zodvihla hlavu a pozrela sa na ňu.
"Poď so mnou."prevrátila som oči,zobrala návrh a išla do hlavnej miestnosti, kde pracovali moji kolegovia. Písali články, spracovávali ich a podobne. Niekedy tu bol taký zhon, že som bola vďačná za vlastnú kanceláriu. Moja šéfka ma nasledovala a nebolo pochýb, že ma prebodáva pohľadom.
"Počúvajte ma! Všetci!"povedala som nahlas a snažila sa upútať ich pozornosť.
Zdvihla som papier, ktorý som mala v ruke a opýtala sa: "Čo na to hovoríte?"
Miestnosťou sa nieslo nezrozumiteľné mrmlanie a šum. Veľa ľudí obdivne prikývlo.
"Vypadá to úžasne."pochválil moju prácu Trevor. Ďakovne som sa naňho usmiala a pozerala po ostatných, ktorí mali podobní názor. "Je to fakt dobré." "Páči sa mi to." "Nemá to chybu."
Po slovách mojich kolegov som sa pozrela na Nikki. Jej povýšenecký výraz z jej tváre nezmizne nikdy, no prestala sa víťazoslávne usmievať ako to robila, keď prišla za mnou.
"Prerob si to sama."zašepkala som jej a dala jej do ruky papier. Odišla som, no ona ma nasledovala.
"Mohla by si si trochu viac vážiť, že máš prácu."uštipačne povedala, keď sme prekročili prah mojej kancelárie. Obrátila som sa ku nej tvárou a uškrnula sa: "Aj tak ma nevyhodíš."
Sadla som si za stôl a ďalej sa venovala svojej práci. Moje slová ju zjavne vyviedli z miery, ale len bez slova odišla.

Oprela som sa o operadlo stoličky a zhlboka si vzdychla. Musím čo najskôr Joeovi oznámiť, čo sa v tejto redakcii vlastne deje.
Po menšom zaváhaní som zdvihla mobil a vytočila Joeovo číslo. Nebolo ťažké ho nájsť, kedysi s ním jeden z mojich kolegov robil menší rozhovor.
"Áno?"ozvalo sa po chvíli. "Joe, tu je Sue."povedala som trochu neistým hlasom.
Zrejme niekde bol, v pozadí bolo počuť ľudí a trúbenie áut. "Neruším ťa?"dodala som rýchlo.
"Nie, som rád, že voláš. Dúfam, že večer platí."odvetil a ja som počula, že mu niekto vraví, že by už mali ísť. "Ehm, áno,"povedala som zamyslene a chcela mu povedať, čo sa deje.
Na chvíľu sme sa obaja odmlčali. "Vlastne preto volám. Chcela som sa uistiť či to platí."vyhŕkla som a vzápätí si v duchu vynadala.
"Jasné, že áno. Prepáč, musím ísť. Budem sa tešiť."rozlúčil sa.
Keď som zavesila, len som si zmorene vzdychla a rozmýšľala, že mu to budem musieť povedať osobne.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama