Forget the Past- 3.diel

11. února 2012 v 21:04 | Petra |  Forget the Past
3.diel

Čakala som, že otec začne vyberať kufre a ja mu pomôžem, ale on akosi nič.
"Mám tie veci povyberať ja?"opýtala som sa podráždene otvorila kufor taxíka.
Ocko sa víťazoslávne zasmial. Jasné, konečne som naňho prehovorila. Síce nie práve najmilším tónom,ale jemu toto zjavne pre začiatok stačilo.
Zobral veci do domu a ja som mu pomohla. Už v chodbe mi padla sánka.
Biele steny a mramor. Takúto nádheru som fakt nečakala.
Pri schodisku stáli dva stĺpy gréckeho štýlu, boli trochu do siva. Schody boli obrovské a biele, začínala som si myslieť,že som sa presťahovala do paláca.
"Asi sa nemusím pýtať čo na to hovoríš. Tvoj výraz hovorí za všetko."spokojne povedal ocko.
"Je to tu fakt krásne."s úžasom som pozerala okolo seba.
Potom som však chytro dodala:"Teda...je to fajn." Nechcela som hneď dať najavo, že sa na otca neviem dlho hnevať.
Bez ďalších rečí som vyšla hore, v snahe nájsť svoju izbu. V tomto priestore sa vyznať je fuška.
Našla som však otcovu kanceláriu. Teda, aspoň to tak vypadalo.
Skúšala som šťastie ďalej a na moje potešenie som izbu našla. Táto miestnosť ale nebola ani zďaleka taká prenádherná ako ostatné. Bola oveľa krajšia. Tmavohnedé parkety s chlpatým bielym kobercom, biely drevený nábytok vrátane postele s podobne huňatou tmavomodrou prikrývkou. Dvere vedúce na rozmerný balkón, veľké okno s priestorom na sedenie a vankúšmi ladenými do otieňov modrej, krémovej a bielej farby. Na pracovnom stole ma čakal úplne nový Apple laptop azúrovo modrej farby. Nechýbala veľká veža s kopou mojich obľúbených cédečiek. Počkať...prečo tu nie je žiadna skriňa?
Až teraz som si všimla niečo ako dvere- ibaže bez kľučky. "Čo to má znamenať?"zamrmlala som si pre seba. Skúšala som ich nejakým spôsobom otvoriť,ale márne. Zobrala som ovládač a skúšala všetky možné tlačítka. Prvé- zapla sa veža. Pri druhom som až nadskočila- zapol sa nástenný televízor. Tretie- zasvietil luster. Štvrté- zapla sa malá lampička na nočnom stolíku. Piate- otvorili sa tie "dvere"- hurá!
Bez najmenšieho váhania som tam vošla a takmer som prestala dýchať. Šatník? Plný šatník?
Ako to,že otec presne vedel čo sa mi páči? Možno si ma chce len udobriť...
Vyšla som zo šatníka a takmer zakopla o španielsku gitaru. Potichu som si vzdychla- moju najobľúbenejšiu som musela nechať doma. Táto však bola doslova dokonalá, zo svetlého dreva a ozdobeným hmatníkom.
Do izby vošiel ocko. Ja som sa mu samozrejme hneď hodila okolo krku a zasypala ďakovnými slovami.
"Udobril si si ma."zasmiala som sa. "Ani som nemusel. Nevieš sa dlho hnevať."slabo do mňa drgol. Pozná ma moc dobre. "Nechám ťa si vybaliť aspoň ten kufor."mávol mi a zmizol za dverami.
Kufor som hodila na posteľ a všimla si, že niečo nie je v poriadku. Zdalo sa mi,že ten môj bol trochu svetlejšej sivej farby. Odzipsovala som ho a takmer mi vypadli oči. Čo robia v mojom kufri boxerky? To asi nebude môj kufor. Zrejme som si ho poplietla s otcovým. Počkať,on by asi nemal v batožine spodné prádlo Luis Vuitton. Na takéto veci si moc nepotrpí. Siahla som po identifikačnej kartičke naboku.
Joseph Adam Jonas
Toluca Lake, 547/12 ,Los Angeles
California
United States, America

Cell Phone: 845/7544269
Signature: Joe Jonas

"Čože?"vydala som zo seba šokovane. Otec si zo mňa robí srandu?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marionette Marionette | E-mail | Web | 11. března 2012 v 23:29 | Reagovat

Ja som vravela, že tu ju čaká niečo krajšie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama