Forget the Past- 18.diel

11. února 2012 v 21:32 | Petra |  Forget the Past
18.diel.. posledná zo starých častí :)

Cesta domov prebiehala potichu. V hlave sa mi splietali skeptické myšlienky, napriek mojim večným pokusom ignorovať a nevšímať si ich. Keď som kútikom oka pozrela na šoférujúceho Joea, zaplavil ma pocit viny, že som mu zbytočne ublížila, dala mu šancu a potom sa to celé pokazilo. To ja som zničila jeho kamarátstvo s Petrom a dala ranu pod pás aj jemu.
Takže, keď si zo zhrnieme, ublížila som dvom skvelým chlapcom a ešte ich aj rozhádala.
Otočila som sa doprava a pozerala von z okienka na rýchlo sa mihajúcu krajinu. Bezducho, bez slova som sedela opretá v sedadle a hnevala sa na samú seba.
Jedna polovica zo mňa sa nechcela Joea vzdať a ďalej sa s ním stretávať, no to by bolo sebecké. Moja druhá strana mi vyčítala moje doterajšie konanie a prikazovala cúvnuť.
Ale čo keď nechcem?Vždy som brala ohľad na druhých, snažila sa ich rešpektovať a pomáhať im. Stane sa niečo, ak konečne prihliadnem na to, čo chcem ja?
Prečo sa musí všetko zničiť práve, keď nájdem človeka, o ktorom si myslím, že je ten pravý?
Možno by najlepšie riešenie bolo povedať to Petrovi hneď, nie to pred ním tajiť. Takto som mu ublížila ešte viac, ako by mu ublížila pravda.
Joe zastavil na príjazdovej ceste pri našom dome a vypol motor. V aute vládlo hrobové ticho, ani jeden z nás nevedel, čo povedať.
"Mrzí ma to."ozvala som sa napokon s pohľadom upretým z okienka.
"Čo presne ťa mrzí?"opýtal sa Joe zastretým hlasom, stále bol trochu rozhodený, že zradil svojho najlepšieho kamaráta.
Otočila som sa k nemu a venovala mu jeden zdrvený pohľad.
"Všetko."odvetila som polohlasne a uprela zrak pred seba. Stála tam naša garáž. Pri tom pohľade ma napadlo, či je otec doma.
Joe sa zhlboka nadýchol a prehovoril: "Pravdepodobne ma nenávidí. Ale vieš , čo je najhoršie?"
"Čo?"
"Nemôžem mu povedať, že to ľutujem, pretože by som klamal."odpovedal váhavým tónom.
Ohúrene a zároveň polichotene som sa mu znovu pozrela do očí. "Tak to mám aj ja."pochopene som prikývla, ale stále som mala v hlase trochu úžasu z jeho slov.
"Prepáč, že to ešte zhoršujem."zamračila som sa odrazu.
"Čože?"
"Nepýtaj sa."pokrútila som hlavou.
Bez ďalších slov som sa k nemu naklonila a dala mu dlhý bozk. Neodtiahol sa, ale pritiahol si ma k sebe bližšie.
Vyšla som z auta a rýchlym krokom som bez jediného obrátenia išla ku dverám. Odomkla som si a vošla do chodby. Zatvorila som dvere a oprela sa o ne chrbtom.
"Sarah, tebe asi preskakuje."povedala som si sama pre seba.

Skôr, než som mohla zistiť, či jeho auto už odfrčalo z príjazdovej cesty, zazvonil mi mobil.
"Áno?"
"Ďakujem." povedal polohlasne. Začula som v jeho jedinom slove úsmev.
"Nie, to ja ďakujem."odvetila som a uvedomila si, že sa vyškieram ako malé dieťa.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nely Nely | 12. února 2012 v 19:48 | Reagovat

skvelé pokracko

2 Marionette Marionette | E-mail | Web | 11. března 2012 v 23:58 | Reagovat

DOKONALOST!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama