Forget the Past- 1.diel

11. února 2012 v 21:01 | Petra |  Forget the Past
Ďalšia nedokončená FF zo starého blogu

"Nie,oci. Nepôjdem tam!"rázne som odmietala.Rozčuľovalo ma, že aj napriek tomu, že mám takmer devätnásť, otec mi stále vraví čo mám robiť. Tešila som sa na svoju osemnástku, že budem konečne nezávislá. No stal sa pravý opak. Od maminej smrti sa to všetko iba zhoršovalo.Chápem, že je sám, ale aj ja mám svoje sny a mrzí ma, že to nerešpektuje.
"Prepáč, ale je mi jedno čo povieš. Jednoducho odchádzaš so mnou."rozhodol. Rýchlo si zobral kabát a o pár sekúnd som počula už len buchnutie vchodových dverí. Zúfalo som si vzdychla a posadila sa na stoličku. Nemalo zmysel otcovi protirečiť. Je veľmi tvrdohlavý. Škoda,že túto vlastnosť som po ňom zdedila len sčasti. Hlavu som si položila do dlaní a uvedomila si,že jediné čo mi ostáva je podriadiť sa.
Po asi päťminútovom dumaní či by sa predsa len nenašlo iné východisko (so záverom,že fakt nie) som vstala a pozrela sa von z okna. Nemôžem tu ostať. Nechcem byť od otca tak ďaleko. Aj tak si momentálne nemám za čo kúpiť ani malý bytík. Chodím na Oxford a nie je to lacné.
Nechcem opustiť tiché,príjemné Anglicko a nahradiť ho Californiou. Jasné, Los Angeles nemá zástupy mrakodrapov a má ďaleko od New Yorku, no aj tak je dosť rušné. Ja som typ čo preferuje kľudné prechádzky, ktoré sprevádza štebot vtákov. No presťahovať sa priamo do Hollywoodu bude nočná mora. Znovu som si povzdychla, byť dcéra skladateľa má isté nevýhody.
"Janice?"ozvala som sa do telefónu s neskrývaným smútkom.
"Nehovor mi, že si ho neprehovorila."zosmutnela aj ona.
Pokrútila som hlavou aj keď ona to nemohla vidieť.
"A čo Ian?"pripomenula mi opatrne. Zahryzla som si do pery. Toto bude bolieť najviac.
Ian je môj priateľ. Chodíme spolu už dva roky.
"Musím mu to povedať čo najskôr."zotrela som si z líca jednu neposednú slzu.

Po skončení telefonátu som dumala nad tým, ako to Ianovi poviem. On totiž nič netušil aj keď si včera na mne všimol, že sa niečo deje. Povedala som len,že to je únavou.
Na dnes som bola dohodnutá s Ianom, že po mňa príde o štvrtej.
Sedela som na záhradnej hojdačke a pozrela sa na hodinky na mobile. Bolo štvrť na štyri.
Pokúšať sa odďaľovať štvrtú hodinu nemalo zmysel. Aj tak to nedokážem.

Z premýšľania ma prebral zvonček. To sú už štyri?
Otvorila som dvere a snažila sa tváriť veselo. "Ahoj."pozdravila som sa Ianovi,
no môj pokus o normálny hlas sa nevydaril. Odzdravil sa mi a podozrievavo sa na mňa
zahľadel. "Deje sa niečo?"spýtal sa starostlivým hlasom.
Snažila som sa zahnať myšlienku, že niekedy ho beriem viac ako dobrého kamaráta,nie priateľa.
Pokrútila som hlavou. "Ostaneme tu alebo sa niekam chystáme?"opýtala som sa,aby som čo najrýchlejšie zmenila tému. "Ako chceš."pokrčil plecami a usmial sa na mňa. Práve vtedy prišiel môj otec . "Už si mu povedala,že odchádzaš?"opýtal sa,zjavne si tým bol istý.
Zamrzla som na mieste. Ian na mňa len nechápavo hľadel.No jeho pohľad sa začal meniť
z nechápavého na sklamaný. Ocko zamrmlal len niečo v tom zmysle, že nás asi nechá a odišiel
do kuchyne. Vo vnútri som sa cítila strašne. Možno som mu to mala povedať skôr.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marionette Marionette | E-mail | Web | 11. března 2012 v 23:23 | Reagovat

Hííí to je zatial dokonalé Sin zvedavá, čo ďalej :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama